Sia Walfax
Zručnosti
Zdravie
Ochorenia | Sia je celkom zdravá
Zranenia | Sia nemá žiadne zranenia ❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤ Zvierací spoločníci
Aktivita
|
Ocenenia | počet : 0 | všetky
DomPokiaľ chceš, môžeš si v jednom z hostincov prenajať izbu [ak teda nechceš bývať pod mostom] |
Jazdecké zvieraDostupné jazdecké zvieratá na predaj nájdeš v stajniach |
Životopis | pôvod: 2
Najstaršia zo spomienok Sie Walfax je veľmi matná. Posledné, na čo si spomína je, že ju našli zasypanú v chatrči blízko lesa, neschopnú si na čokoľvek spomenúť. Nemohla si spomenúť odkiaľ pochádza, ako sa sem dostala ani ako sa volá. Ujala sa jej Maria. Keď ju viedla lesom k svojmu domu, rozprávala jej o stromoch. Siu prekvapilo, ako pútavo vedela Maria rozprávať.
U Marie zostala. Bála sa nového sveta, preto len výnimočne vyšla z lesa vôkol chalupy. Každé ráno chodila Sia hľadať kôru stromov. Spriatelila sa s vlkmi. Všetci ju volali ,,Dievča", hoci pod slovom ,,všetci" myslíme Mariu a jej známeho z mesta, Ernica, ktorý im každý druhý deň doniesol niečo z trhov. Živili sa prevažne lesnými plodmi, trávou a všetkým, čo našli v lese. Blízko chalupy bola stará, napoly rozpadnutá studňa, ktorej voda však bola kryštálovo čistá. Po vodu chodievala Maria, avšak, zostarla, preto po vodu musela chodievať Sia. Jedno ráno sa Sia zobudila a vybrala sa po drevo. Hneď ako otvorila dvere chalupy, pribehli k nej vlky. Každé ráno ju sprevádzali na jej ceste. Sia už túto cestu dôverne poznala. Nezablúdila, hoci na začiatku jej s cestou pomáhali vlky. Niečo ju s nimi spájalo. Ako neskôr zistila, jej otec bol s vlkmi viac než priateľ. Bol jedným z nich....
Keď sa Sia vrátila z rannej výpravy, zarazilo ju, že dvere sú otvorené.
V dome bolo nezvyčajné ticho. Niežeby v ňom inokedy bolo hlučno, no dnes to bolo iné...
Prešla cez zdretý prah, no Mariu, ktorú zväčša vídala za pultom, ako varí čaj, nevidela. Zavolala na ňu, no nikto sa neozýval. Prehľadala celý dom, no Mariu nenašla. Vyšla z chalupy a volala jej meno, no nikto sa neozýval. Hľadala ju po celom lese, no Mariu nenašla. Nezastavil sa ani Ernico.
Musela sa rozhodnúť: buď ostane v chalupe a bude žiť ako Maria, alebo odíde.
Pre Siu bola prijateľnejšia prvá ,,ponuka", no Ernico neprichádzal. Tak či tak, mesto musela navštíviť. Pobrala si svoje veci a vyšla z chalupy. Naposledy objala každého z vlkov a odišla z lesa...
U Marie zostala. Bála sa nového sveta, preto len výnimočne vyšla z lesa vôkol chalupy. Každé ráno chodila Sia hľadať kôru stromov. Spriatelila sa s vlkmi. Všetci ju volali ,,Dievča", hoci pod slovom ,,všetci" myslíme Mariu a jej známeho z mesta, Ernica, ktorý im každý druhý deň doniesol niečo z trhov. Živili sa prevažne lesnými plodmi, trávou a všetkým, čo našli v lese. Blízko chalupy bola stará, napoly rozpadnutá studňa, ktorej voda však bola kryštálovo čistá. Po vodu chodievala Maria, avšak, zostarla, preto po vodu musela chodievať Sia. Jedno ráno sa Sia zobudila a vybrala sa po drevo. Hneď ako otvorila dvere chalupy, pribehli k nej vlky. Každé ráno ju sprevádzali na jej ceste. Sia už túto cestu dôverne poznala. Nezablúdila, hoci na začiatku jej s cestou pomáhali vlky. Niečo ju s nimi spájalo. Ako neskôr zistila, jej otec bol s vlkmi viac než priateľ. Bol jedným z nich....
Keď sa Sia vrátila z rannej výpravy, zarazilo ju, že dvere sú otvorené.
V dome bolo nezvyčajné ticho. Niežeby v ňom inokedy bolo hlučno, no dnes to bolo iné...
Prešla cez zdretý prah, no Mariu, ktorú zväčša vídala za pultom, ako varí čaj, nevidela. Zavolala na ňu, no nikto sa neozýval. Prehľadala celý dom, no Mariu nenašla. Vyšla z chalupy a volala jej meno, no nikto sa neozýval. Hľadala ju po celom lese, no Mariu nenašla. Nezastavil sa ani Ernico.
Musela sa rozhodnúť: buď ostane v chalupe a bude žiť ako Maria, alebo odíde.
Pre Siu bola prijateľnejšia prvá ,,ponuka", no Ernico neprichádzal. Tak či tak, mesto musela navštíviť. Pobrala si svoje veci a vyšla z chalupy. Naposledy objala každého z vlkov a odišla z lesa...
Opis postavy |
Sia išla po lesnej ceste smerom k mestu. Začula koňa v cvale. Blížil sa k nej. Pricválal veľmi rýchlo, Sia sa nestihla skryť. Kôň pred ňou prudko zastavil a Sia od strachu spadla do niečoho mokrého. Kaluž plná blata. Zahrešila a pozrela sa na svoj odraz v mútnej vode. Mala svetlé, takmer biele vlasy upletené do dlhého vrkoča. Jej biele oči plné utrpenia a bolesti hľadeli do kaluže. Možno ak by si tu, nad obočím a tu, pri nose, utrela stopy blata, bola by celkom pekná. Nechcela však. Toto je ona. Muž na koni na ňu vrhol nepríčetný pohľad. Keď však svoju tvár obrátila k jeho mladej, nezvráskavenej tvári, jeho pohľad, rovnako ako aj črty tváre, zjemneli. Usmial sa. Spýtal sa jej kam má namierené. Odvrkla, že nikam. Nemala chuť spovedať sa mu. Prstom ukázal na cestu, ktorú si doteraz vôbec nevšimla. Povedal jej, že cesta, po ktorej ide, nie je správna. ,,Tam," prst mal stále namierený na neznámu cestu, ,,tam je tvoje miesto." Obišiel ju a popohnal koňa. Kúdol prachu za kopytami koňa zakryl jeho telo. Sia sa vydala po ceste, na ktorej konci sa črtalo mesto Alevale.