Alexander Shanar Hansson
Zručnosti
Zdravie
Ochorenia | Alexander je celkom zdravý
Zranenia | Alexander nemá žiadne zranenia ❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤ Zvierací spoločníci
Aktivita
|
Ocenenia | počet : 1 | všetky
Životopis | pôvod: 3
Do rodiny Hansson sa narodil ako tretí, najmladší syn spomedzi troch súrodencov- brata Jenesa; sestry Devin'- a už v deň, kedy uzrel prvé svetlo sveta mu rodičia určili jeho cestu. Zakladala sa viac-menej na predpovedi akejsi kočovnej jasnovidky, ktorá jedného slnečného poobedia zavítala do malého mestečka neďaleko Ravenholdu. Podľa jej slov sa z dieťaťa, ktoré matka Yennipher nosila mal stať silný a oddaný mladý muž bojujúci za dobro krajiny a ľudu. Netušila však, že jeho nohy ho zanesú do iných krajín a proroctvo sa stane len obyčajným nepodstatným slovom, bezvýznamným... V tú noc, keď sa chlapec narodil, celý dom akoby zaplavilo svetlo napriek tomu, že za oknami chatrče nebolo ani vidno. Z bielej ľanovej prikrývky sa na svet pozeral ľadovo modrými očami, ktoré aj napriek vyžarujúcemu chladu odrážali čistotu a lojálnosť. Dali mu severské meno Shanar, aby mu pripomínalo jeho pravý pôvod- v žilách mu prúdila krv Vlčích ľudí-, no taktiež aj meno Alexander, ktoré bolo symbolom rovnosti. Nehľadiac na to, že bol ″čistokrvný“, jeho rodičia ho odjakživa viedli k tomu, aby sa nad ostatných nepovyšoval. A s týmto vedomím sa aj k miešancom správal.
Keď dosiahol trinásteho veku života, do ich mestečka vietor prihnal kráľovských vojakov. Niesli sa na statných koňoch, ktorých srsť dostávala viac starostlivosti ako vlasy niektorých sirôt a na obyvateľov pozerali nadradene s kúskom odporu. S vľúdnejším správaním by sa im dozaista dostalo viac vďaky, no to oni nepotrebovali. Neprišli sem, aby chudobným pomohli, prišli verbovať vojakov do služieb samotného kráľa a jedným z nich sa stal aj Alex. Nedobrovoľne, so smútkom v očiach opúšťal svoju rodinu, dokonca aj svojho staršieho brata. Nebyť toho, že bol na love, určite by ho zobrali tiež. S nejasnou predstavou o tom, čo sa bude diať ďalej dorazil do kráľovho sídla kľačiac pred ním na kolenách. Sprvu nevedel či ho zabijú, či toto všetko nebol len akýsi spôsob, ktorým by vyčistil časť neproduktívneho obyvateľstva, no napokon ho pridelili k jednotke dozerajúcej na mesto a ľudí v ňom. Naučil sa ako šermovať, ako strieľať z luku a ako si vybudovať u svojich členov dôstojnosť. Do svojich sedemnástich tak pracoval každú noc, niekedy aj dvadsaťštyri hodín, keď sa velitelia rozhodli preveriť schopnosti svojich mužov, no v jeden deň sa všetko zmenilo. Od chlapov alebo skôr chlapcov, ktorí rovnako ako on pracovali v jednej z jednotiek sa dozvedel, že kvôli problémom museli podpáliť jedno mestečko neďaleko Ravenholdu. Srdce akoby sa mu zastavilo. Akoby nevedel dýchať, nevedel sa udržať na nohách a jedinou oporou mu v tej chvíli bola stolička, na ktorej so šokovaným výrazom sedel. Nemusel sa pýtať, bolo mu jasné, že jeho rodina je mŕtva.
Ešte v tú noc si zbalil veci a na koni odišiel do Alevale s vedomím, že už nikdy nezíska svoju hrdosť ako predtým a v očiach ľudí bude len zradca...
Keď dosiahol trinásteho veku života, do ich mestečka vietor prihnal kráľovských vojakov. Niesli sa na statných koňoch, ktorých srsť dostávala viac starostlivosti ako vlasy niektorých sirôt a na obyvateľov pozerali nadradene s kúskom odporu. S vľúdnejším správaním by sa im dozaista dostalo viac vďaky, no to oni nepotrebovali. Neprišli sem, aby chudobným pomohli, prišli verbovať vojakov do služieb samotného kráľa a jedným z nich sa stal aj Alex. Nedobrovoľne, so smútkom v očiach opúšťal svoju rodinu, dokonca aj svojho staršieho brata. Nebyť toho, že bol na love, určite by ho zobrali tiež. S nejasnou predstavou o tom, čo sa bude diať ďalej dorazil do kráľovho sídla kľačiac pred ním na kolenách. Sprvu nevedel či ho zabijú, či toto všetko nebol len akýsi spôsob, ktorým by vyčistil časť neproduktívneho obyvateľstva, no napokon ho pridelili k jednotke dozerajúcej na mesto a ľudí v ňom. Naučil sa ako šermovať, ako strieľať z luku a ako si vybudovať u svojich členov dôstojnosť. Do svojich sedemnástich tak pracoval každú noc, niekedy aj dvadsaťštyri hodín, keď sa velitelia rozhodli preveriť schopnosti svojich mužov, no v jeden deň sa všetko zmenilo. Od chlapov alebo skôr chlapcov, ktorí rovnako ako on pracovali v jednej z jednotiek sa dozvedel, že kvôli problémom museli podpáliť jedno mestečko neďaleko Ravenholdu. Srdce akoby sa mu zastavilo. Akoby nevedel dýchať, nevedel sa udržať na nohách a jedinou oporou mu v tej chvíli bola stolička, na ktorej so šokovaným výrazom sedel. Nemusel sa pýtať, bolo mu jasné, že jeho rodina je mŕtva.
Ešte v tú noc si zbalil veci a na koni odišiel do Alevale s vedomím, že už nikdy nezíska svoju hrdosť ako predtým a v očiach ľudí bude len zradca...
Opis postavy |
Už na prvý pohľad v ňom spoznať krv Vlčieho ľudu. Kučeravé pramene jeho svetlých blond vlasov mu podchvíľou spadajú do tváre a zakrývajú tak ľadové modré oči, snáď ako samotná krajina Eroden. Okrem chladu sa však v nich skrýva porozumenie, ochota, lojálnosť, čestnosť a zároveň aj smútok, ktorý je dôsledkom udalostí z minulosti. Obvykle je mĺkvy, potichu krčiaci sa za stolom v hostinci U Ospalého kocúra, kde si zvyčajne vychutnáva lahodné biele pivo a premýšľa nad tým, čo kedysi bolo a nad tým, kým vlastne je. Zmieril sa s tým, že svoju pýchu už nikdy nedostane späť, a že do konca svojho života ostane ľuďmi pohŕdaný rovnako ako niektorí miešanci. Netrápil sa už viac nad tým, no smútok zo straty rodiny v ňom ešte naďalej pretrvával. Na jeho perách však napriek výrazu v tvári často žiari úsmev pričom odhaľuje rad bielych zubov a mlčanlivosť vie prekonať len s malým množstvom osôb. Odetý chodí v hrubom bielom kabáte s vlčou kožušinou okolo ramien, ktorý mu pri chôdzi zľahka povieva, v sivej veste s bielymi rukávmi, v bielych nohaviciach a ťažkých tmavých čižmách. A mimochodom... má 19.